Berlin ohne Zigeuner

Berlín bez Cigánov

Zigeuner – eine Rassische Gefahr!

Cigáni – rasová hrozba!

„Cigáni, osoby nejasného pôvodu, podomoví obchodníci a pod. + nepríjemní cudzinci“

Nadpis na zložke fínskej Štátnej polície (1919–1948); Fínsky národný archív

 

TULÁKOVA CESTA

Neviem, kam vedie moja cesta,

je mi však ľúto človeka,

od teba idem do krajiny smútku,

všetci mne milí zostávajú tu.

Tulákova cesta je hrboľatá,

je úzka

a dlhá

 

Nenásytnými očami hľadím na teba

preto mi nechceš dovoliť,

aby som šiel,

keď však odídeš,

netreba smútiť,

odchádzajúci odchádza

a zostávajúci zostáva.

Od teba idem do krajiny smútku,

všetci mne milí zostávajú tu.

Nezakazuj teda,

dovoľ pocestnému spočinúť,

takže sa nevyhováraj,

postaraj sa o hladného,

tulákova cesta je hrboľatá,

cesta je úzka

a dlhá.

 

MIRANDINE rodinné pomery boli presne také, aké mali byť. Vyrastala po boku dospelých a pod ich vedením, bez potreby tváriť sa dospelo. Mohla prežívať nevinnosť mladého dievčaťa, užívať si vzácny prepych cigánskej matky a otca. Okrem zákonov cigánskej komunity práve oni riadili Mirandin vývin predstavy a túžby mladej dievčiny. Každé dievča vedelo tancovať, len máloktoré dokázalo pretlmočiť požiar citov, radosť zo života, krajiny cigánskej duše tak, ako to vedela podať Miranda.

 

Rozkrúcala lemy svojich sukní na skalách, v lesoch a pri vatrách cigánskych táborov. Vystupovala na uliciach a panských zábavách v pražskom kabarete. Cítila, že je na ceste do akéhosi vzdialeného, milovaného sna. Možnosť vyjadrovať sa tancom, bola pre Mirandu najdôležitejšou vecou na svete. Znamenalo to pre ňu, že rastie, aby bola sama sebou, aby bola ženou.

 

„Okrem Židov patria v Európe k cudzorodým rasám všeobecne iba Cigáni.“

Z dokumentu nemeckého ministerstva vnútra, január 1936

„Poľsko je krajina podľudí. Do tejto kategórie patria okrem Poliakov Židia a Cigáni.“ 

Minister propagandy Joseph Goebbels na tlačovej konferencii novín Das Reich 24.10.1939

 

CIGÁNI mali celé veky domovinu, nikdy však zasľúbenú zem. Pútnici sa vždy pohybovali na miestach, ktoré patrili iným, a zo svojich vozov sledovali, ako tepe srdce sveta. Od Cigánov sa oddelil kmeň, ktorý si sám dal meno Rómovia. Rómovia sa usilovali žiť takzvaným normálnym životom: bývať na jednom mieste a vykonávať prácu ako gadžovia, a tak gadžovia prijímali cigánsku kultúru ako kultúru rómsku.

 

Mirandina rodina bývala v malom murovanom domci. V rodine sa vždy pracovalo. Ich priateľmi boli väčšinou gadžovia, robotníci, otroci ťažkej práce. Mirandin otec mal kováčsku vyhňu, kde kul pluhy a kosy pre roľníkov. Rovnako ako mnohí iní cigánski muži, aj hlava Mirandinej rodiny sa povedľa kováčskej vyhne venovala liečeniu zvierat. Čistil zvieratám papule, ošetroval a liečil zauzlenia čriev, koliky, zranenia od ostrej snehovej krusty a špánky. Okúval a kastroval žrebcov. Zároveň bol zručným klampiarom, vyrábal pekáče, koše a mlynčeky na kávu. Opravoval dáždniky, ostril nože a nožnice, vytváral šperky. Zákazníkov mal predovšetkým medzi Židmi.

 

„Ríšsky vodca SS nariaďuje registráciu všetkých osôb, ktoré sa na území nášho štátu počítajú k Cigánom […] následne možno realizovať ďalšie opatrenia.“

Z pokynov Štátnej kriminálnej polície, 1.3.1939

„Cigáni do geta!“

„Tejto najnižšej spodine nemožno poskytnúť ani jediného učiteľa, ani miesto v škole.“

List štátnej správy štátnemu komisárovi, ríšska župa Viedeň 13.11.1939

CIGÁNI vždy budovali svoju budúcnosť na vlastných predstavách. Ženy piekli mäso na ohniskách, muži sa vyťahovali jeden pred druhým, opreteky vychvaľovali kone a svoje baby. Dievčence sa krášlili pre chlapcov. Slobodný Cigán, nezávislý od krajiny či štátu a žijúci mimo spoločnosti, dostával príležitosť: bohatú pospolitú kultúru, v ktorej mal ústredné postavenie človek.

Mirandinu rodinu tvorili rodičia a dvanásť detí. Mirandina mama ovládala ručné práce, jej čipky, obliečky a nástenné koberce si ľudia žiadali na trhoviskách dedín i miest.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny pracovala Miranda v rodine zámožného židovského obchodníka. Vypracovala sa z pomocníčky v domácnosti na slečnu v kancelárii a neskôr na obchodnú pomocníčku. Obchodní pomocníci v tých časoch tvorili s vlastníkmi jednu rodinu. Miranda mala vtedy dvanásť či trinásť rokov. Rómske dievčence bývali pokorné a robili všetko, čo si Nemci len zmysleli.

 

„Všetkým Cigánom a polovičným Cigánom v oblasti treba nariadiť, aby sa predbežne nevzďaľovali z vlastného či aktuálneho bydliska.“

List Štátnej kriminálnej polície starostovi Herfordu, 19.10.1939

„Rovnako ako nemožno od nemeckého občana žiadať, aby pracoval spolu so Židom, nemožno požadovať, aby sa o pracovné miesto delil s Cigánom.“

Vyjadrenie národnosocialistiskej strany, 12.8.1939 Hamburg

 

OFICIÁLNE sa nič nestalo. Keď sa kočovní Cigáni bez jedinej stopy stratili, začalo sa prenasledovanie usadených Rómov. Keď nemecký ovčiak, vlčiak, prestal brechať, vedelo sa, že Cigáni sa v podobe dymu stratili z ciest do neba. 

Patriarchovia navštevovali dedinské spoločenstvá Rómov, radiac im v malých murovaných domcoch, že ženy by mali nosiť šatky, aby si o nich mysleli, že vyznávajú islam. Tie sa takým príkazom čudovali, no patriarchom nikto neodporoval. Cigánski staršinovia zdôrazňovali, že keby sa pri domci zastavili policajti alebo úradníci, bude múdre, ak muž vyšle z domca na dvor ženu v šatke, alebo ešte lepšie, zahalenú do závoja, a tá nech tých špehov pošle inam.

Na dvore malého murovaného domca sa znenazdajky objavila nacistická hliadka a vpadla dovnútra. Mirandinu rodinu zadržali a vyviedli z vlastného príbytku do čierneho auta, ktoré už čakalo na dvore, a odviezli ju na bitúnok. Riaditeľ textilnej továrne sa spojil s policajtmi a vychválil Mirandinu rodinu ako dobrých pracovníkov a vyhlásil, že ich potrebuje. Nasledujúci deň dostali policajti rozkaz, aby kováčovu rodinu odoslali naspäť domov. Tentoraz patrili medzi tých šťastných.

 
 

„Bolí ma, že aj niektorí z mojich najlepších priateľov sa odo mňa odvrátili, keď som im povedala, že som Cigánka. Volám sa Alina. Som Rumunka a som Cigánka.“

Alina, sociologička, ľudskoprávna aktivistka

V júni zadržali orgány štátnej moci 600 Rómov a dopravili ich do nového tzv. cigánskeho tábora v Marzahne neďaleko Berlína. Rómov sa usilovali dostať v Berlíne z dohľadu z dôvodu olympijských hier. Tábor strážili policajti so psami. V priebehu roka 1943 odoslali takmer všetkých väzňov tohto tábora na Himmlerov rozkaz do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Birkenau.

„Cigánska otázka je pre nás v súčasnosti otázkou rasovou. Rovnako, ako národnosocialistický štát vyriešil židovskú otázku, bude treba raz navždy vyriešiť aj cigánsku otázku, pre ktorú treba, podobne ako u Židov, nájsť konečné riešenie. Biologický rasový výskum Cigánov je nesporným predpokladom na dosiahnutie tohto konečného riešenia.“

Doktor Adolf Würth, pracovník strediska rasového výskumu, vo svojej prednáške na zasadaní Nemeckého združenia rasového výskumu v septembri 1937

 

V MALOM murovanom domci bolo skoré ráno. Mirandin otec odišiel do vyhne. Mama a starší súrodenci sa náhlili do továrne. Miranda a Amanda boli doma samy, keď sa ozvalo klopanie na dvere. Dievčatá sa preľakli. Za dverami stáli policajti v uniformách a úradník v civile. Miranda vytiahla Amandu spod postele a prinútila ju vyskočiť cez okno na zadný dvor. Dievčatá utekali k stohu slamy, zahrabali sa doň a naostatok zaspali.

 

Keď je núdza najväčšia, človek uteká pred realitou, buď nezaspí vôbec, alebo spí, akoby ho do vody hodil.

Nemecká rodina, ktorá bývala vedľa dievčat, ich udala. Dievčence násilím vytiahli zo stohu a čo najrýchlejšie ich dopravili na policajnú stanicu. Ako ochrnuté, od únavy a napätia takmer v bezvedomí, trpeli Miranda a Amanda v skľučujúcej čakárni od ranného brieždenia do popoludnia. To dlhé, ťahajúce sa čakanie malo svoj účel. Hlad, smäd, nečinnosť a nehybný strážca ochromili telo i myseľ oboch dievčat. Chvíle strachu a nočné mory sa vynorili z ríše snov a premenili sa na skutočný obraz ich bdelého vedomia.

 

Miranda a Amanda skončili znova na bitúnku, aby tam znova čakali na transport. Dievčatá hľadali medzi ľuďmi svojich blízkych, no nenašli ani jediného príbuzného, ba ani známych. To do nich vlialo kvapku nádeje.

 

„Na príkaz Oberwaldskej správy sa Cigánom od 7.11.1941 zakazuje používať prostriedky verejnej dopravy.“

V dokumente spísanom Dr. Hinterlechnerom

„Štátna rada svojím rozhodnutím na začiatku tohto roka poverila stredisko starostlivosti o presídlencov, aby experimentálne zorganizovalo pracovný tábor pre Cigánov medzi presídlencam, a oprávnila ho hradiť náklady, ktoré z toho vyplynú, z prostriedkov na starostlivosť o presídlencov z Karélie.”

Vestník fínskej polície, č. 22/1943

„Pracovný cigánsky tábor v Lappajärvi“

„Ak vy, Nemci, nechcete byť hrobármi nordickej krvi v Burgenlande, tak nepodceňujte hrozbu, ktorú pre ňu znamenajú Cigáni.“

Z memoranda Cigánska otázka gauleitera Burgenlandu Tobiasa Portschyho, august 1938 

NÁKLAD z bitúnka bol následne nadžganý na uzavreté korby nákladných áut a dopravený do zberného miesta v Olomouci. Tu na Rómov čakal dlhý rad dobytčích vagónov, ktoré sa rýchlo zaplnili.

Cigánov pozvážali zo všetkých kútov sveta na túto železničnú stanicu, aby tu čakali na transporty, ktoré neprestajne odchádzali. Napriek tomu sa na stanici stále tisol veľký počet Cigánov. Cigánske rodiny pchali do vagónov v abecednom poradí, a tak Miranda a Amanda mali byť hneď v prvom transporte, lenže sestry stáli na nástupisku a pevne sa držali jedna druhej.

„Naša nádej sa na tom nástupisku napokon splnila. Brat našej zlatej mamy, ujo, nás na stanici naložil do auta.

Ujo nikdy neprezradil, koľko za obe sestry zaplatil, iste to však bola hŕba zlata. Akoby zázrakom sa tak sestry zachránili už po druhý raz.

 

„Transport všetkých Cigánov z Moravy do koncentračných táborov“

Brno, Protektorát Čechy a Morava, list tajnej polície 9.2.1943

„Potkany, ploštice a blchy sú takisto prírodné javy ako Židia a Cigáni […] Celý život je boj. Preto musíme všetku túto háveď postupne biologicky eliminovať.“ 

Doktor Karl Hannemann v časopise nemeckej Ligy národnosocialistických lekárov v auguste 1938

 „… Ak bude odosielanie Cigánov z Berlína naďalej meškať, mesto Berlín bude musieť pre nich zriadiť tábor, čo bude možné iba s veľkými nákladmi a ťažkosťami.“

Tajná štátna polícia v liste SS-Obersturmbannführerovi Eichmannovi 13.10.1939

 

MIRANDA a Amanda sa doviezli domov na dvor. Dom zíval prázdnotou. Z domca zostali iba steny, ľudia sa stratili.

 

Bukva, najstarší brat oboch sestier, založil v lesoch spolu s mladými Rómami cigánske partizánske hnutie. Nevyhnutnosť naučila Cigánov, ako sa stať majstrami v mätení stôp a skrývaní. Pod rúškom tmy vodca partizánov odviedol svoje sestry do bezpečia.

V horách, kde cigánski partizáni prebývali, istá Čiernohorka odviedla Mirandu a druhú partizánku k prameňu. Nazbierali zelené lístočky a zjedli ich. Bola to liečiteľka. Poznala byliny a pomocou nich chránila partizánov pred chorobami. „Tá žena bola dobrý človek“, spomínala Miranda. Miranda spolu s tou ženou často obchádzali najbližšie dediny, aby vyprosili potraviny

Miranda a Amanda bojovali bok po boku s mužmi za život Cigánov. „Amanda nevedela nič o puškách, no bratia a sestry partizáni nás so zbraňami oboznámili a dievča sa postupne rozhýbalo,“ spomínala s nadšením Miranda.

Partizánska činnosť Cigánov sa skončila prekvapivým spôsobom. Nastavili im pascu, zradil ich istý Róm. Odvtedy bol Bukva 

neprestajne v strehu, lebo sa obával, že by ho mohli uväzniť. Raz nad ránom si poňho prišli policajti. Bukva odišiel s policajtmi vo sviatočnom obleku a lakovkách.

Miranda a Amanda ešte raz stretli svojho brata na nakladacej plošine železničnej stanice. Brat, strážený vojakmi, tam hrdo stál v čiernom obleku na jednej strane nástupiska, kým Amanda a Miranda na druhej strane znova čakali na transport. Tentoraz dievčatá strčili do vlaku, ktorý ich odviezol do chorvátskeho koncentračného tábora Jasenovac.

Iba zopár týždňov neskôr Nemci znova vrátili sestry do ich dediny. Dôvod bol jasný. Mirandinou a Amandinou úlohou bolo agitovať medzi Rómami a Cigánmi, aby prišli pracovať do zbrojovky. Amanda a Miranda šírili informáciu, aby sa Cigáni a Rómovia vyhýbali miestam, kde boli ich súrodenci-partizáni, a posielali svojich krajanov celkom iným smerom, než kam im prikazovala Tretia ríša.

 

„Cigáni a poloviční Cigáni sa vylučujú z vojenskej služby.“

Titulok v berlínskom časopise 21.2.1941

„Vyššie uvedená osoba bola odoslaná do koncentračného tábora Osvienčim 29.7.1943 v rámci spoločného transportu väzňov.“

Dokument duisburgskej kriminálnej polície týkajúci sa osoby Christine Lehmannovej narodenej 18.12.1920 v Duisburgu

 

V JÚLI 1941 sa v Mirandinej domovskej dedine objavili hliadky. Na železničnú stanicu v dedine dorazili celé kilometre prázdnych dobytčích vagónov. To bolo znamenie, že by sa mohli začať transporty. Predstavy o čomsi lepšom sa skončili smutne. Na odchod do koncentračného tábora v Hodoníne boli vybratí takmer všetci, dedinu vyprázdnili od zástupcov nesprávnej rasy, zradcov a ich podporovateľov. Po Mirandu a Amandu si prišli nadránom o tretej do babičkinho domca. Tentoraz to bolo iné ako po prvý raz – nestrčili ich do čiernych áut. Zaradili ich na koniec zástupu kráčajúceho ako odstrašujúci príklad celou dedinou až na železničnú stanicu.

„Ženy plakali, všetci plakali, a predstavte si, deti ani nevedeli, prečo plačú, lenže keď plakali mamy, plakali s nimi. S mojou sestrou sme už neboli žiadne deti, alebo sestra možno ešte bola, no keďže ja som plakala pre tie mamy, plakala aj sestra, hoci ešte neverila v konečné zlo.“

Ubiedenú skupinu hnali pochodom na pľac uprostred koncentračného tábora, kde ich ihneď obkolesili policajti. Psy strážcov a policajtov skákali na hrude deťom, ktoré sa držali za lemy maminej sukne. Ženy po cigánsky prosili svojich mužov, aby ochránili deti pred psami.

Všetkého bol nedostatok. Neprestajný hlad bol ešte tým najmenším zo všetkých utrpení, na ten sa dalo najlepšie spomínať a hovoriť o ňom. Mirandina sestra bola naozaj pekná. Stala sa milenkou nemeckého policajného dôstojníka.

 

Amanda bývala nejaký čas v nemeckom dome a starala sa o záhradu toho muža. Keď sa Amanda stala v policajnej rodine takzvanou kuchárkou, jedlá sa zmenili na nepoznanie. Aj Miranda si podľa sestrinho vzoru zvolila osud milenky policajta.

 

„Ženy aj muži ma, samozrejme, odsúdili,“ rozprávala o tom Miranda bez zaváhania. „Napriek všetkému to bol zločin, ktorý by v slobodnom svete rómsku komunitu rozbil. Utláčané národy nemajú inú cestu, ako si zachovať samostatnosť a pospolitosť, iba svoju česť. To teraz viem.“

 

Eva Justinová (1909 – 1966) bola nemecká antropologička a zdravotná sestra. Okrem rasového bádania vykonávala nútené sterilizácie rómskych žien a dievčat. Mnohé rómske deti sa stali obeťami neľudských medicínskych pokusov Evy Justinovej a jej kolegov.

Justinová sa špecializovala na výskum Rómov a ovládala rómčinu. Európski bádatelia tvrdia, že vďaka tejto okolnosti si získavala dôveru Cigánov a tak sa dostala medzi nich. To je však veľmi pochybné, lebo pre kočujúcich Cigánov bol ich vlastný jazyk významným útočiskom. Ak zástupca väčšinového obyvateľstva ovládal jazyk Cigánov, vyvolávalo to strach a pocit ohrozenia.

Eva Justinová sa nikdy nedostala pred súd za svoje zločiny a po vojne pracovala ako psychologička na univerzitnej klinike vo Frankfurte nad Mohanom.

 
 

SESTRY boli nevedno koľký raz napchaté spolu s ďalšími Rómami do vagónov na prepravu zvierat. Plne naložený vlak sa dal do pohybu so škrípaním kolies, zanechávajúc za sebou kúdoly čierneho dymu. Pred transportmi ich nezachránil nijaký čin, obeť ani dobré správanie.

Vlak dorazil do osvienčimského koncentračného tábora, ako tam dorazil už veľa ráz predtým, naložený hrôzou, úzkosťou a utrpením. Keď nákladné vozne zabočili na nádražie, jednotvárny klapot kolies sa zmenil na ostré rytmické búchanie. Vlak napokon zastavil a posuvné dvere dobytčiakov sa otvorili. Chladní muži bez výrazu, opásaní opaskami, čakali na ľudí, ktorí ešte ani v tejto situácii neverili v konečné zlo.

„Ľudská myseľ je už raz taká, verí a namýšľa si, že bude schopná vyhnúť sa poslednému smrteľnému úderu. Boh vedel, vedel to vlastne?, ako to tam chodí, dostali tí ľudia ešte nejakú príležitosť? Zľutujú sa nad človekom, budú s nimi zaobchádzať ako s jatočným dobytkom, doputovali už Rómovia na koniec svojej cesty? Ozval sa rozkaz: „Von z vagónov!“ Nádeje obetí na slobodu v tom okamihu zmizli.“

V lazarete koncentračného tábora Osvienčim ich ostrihali dohola. Slabí a chorí ochutnali pohár smrti väčšinou ako prví. Väzňov bili obuškami a palicami. Ani to Rómov nezlomilo, aj pod touto hrozbou sa členovia rodín hľadali, nachádzali a spájali sa dovedna.

Starosť o najbližších a o ich osudy bola nástojčivá, trápila sestry dňom i nocou tak, že jedna druhú nevládali utešiť. Myšlienky sa im vracali stále v tom istom kruhu a nezdalo sa, že by bolo možné nájsť východisko. Napokon sa čakanie skončilo a sestry sa ocitli v izbe, kde sa čakalo na smrť.

„Požadujem, aby sa Cigánom vyhradili osobitné hodiny na nákupy a osobitné predajne.“

Z listu vedúceho predajne vedeniu polície v Mindene 30.7.1942

„Cigánom je vstup na toto ihrisko zakázaný!“

Z tabuliek v Mindene v roku 1943

 

PODĽA predstáv Cigánov bohovia prišli požehnať niektorým z nich, aby žili, a druhých odsúdiť na smrť. Miranda stála spolu s Amandou v rade, ako všetci ostatní.

 

„Vyberali. Kto nebol schopný, šiel do plynovej komory. Nám povedali, že nás odvezú domov na prácu v továrni. Keď sa ráno rozbrieždilo, všade sa vedelo, že bratia a sestry vyleteli s dymom do nebeského vetra.“

Mirande bolo vidieť na očiach, že je bojovníčka, a bola ňou celý svoj život. Lenže, patrí aj k víťazom? Cigáni si v každom prípade vedia vždy pomôcť. To dosvedčila aj Miranda, keďže dokázala preniesť až to našich dní živú zvesť z minulosti. „Urobte túto dobrú vec mne k vôli. Preneste z našej minulosti, našej duše a z nášho spôsobu myslenia, z podoby nášho sveta, novému pokoleniu čo najviac spomienok, aby si svet pamätal utrpenie druhej svetovej vojny.“

Do Osvienčimu prichádzali vlaky ako na bežiacom páse. Bloky sa vyprázdňovali podľa toho, ako vlakové súpravy prichádzali.

„Bol to zhon, no vždy sa miesto našlo,“ povzdychla si Miranda. „Deti prirodzeným spôsobom odporovali smrti, aj dospelí sa jej viac podriaďovali.“

Miranda videla nevinných ľudí, ktorí umierali na úmyselne vyvolané choroby. Aj niektoré motýle umierajú do dvadsaťštyri hodín. Jedny motýle prežijú noc, ba i dlhšie, a do rána iba potichučky zaspia. Tak to bolo aj s Rómami v lazaretoch koncentračného tábora. Lekári a lekárky pôsobili ako kati Tretej ríše.

„Je zbytočné pýtať sa, aký je rozdiel medzi bezbožnými a božskými opatreniami.“

 

Do vyhladzovacieho tábora Osvienčim-Birkenau bolo deportovaných 23 000 Rómov, z ktorých zomrelo odhadom 21 000.

“Podľa nemeckej rasovej legislatívy sú Cigáni odlišného pôvodu… „Politické, biologické, kultúrne a profesijné oddelenie Cigánov od nemeckej rasy je teraz dokončené.“

Dokument: Zachovanie genómu a rasy v nemeckom práve, 1943

„Po vojne sotva niekto vedel o genocíde Cigánov. Trvalo veľmi dlho, kým som si trúfala rozprávať o Osvienčime.

Lily Franz, nemecká Cigánka, ktorá prežila Osvienčim

 

CHOVANEC Mirandinho a Amandinho uja, popraveného v januári 1943, napísal svojim sesterniciam a poslal im svoju fotografiu s venovaním:

 

„Keď majú otca zastreliť, nedá sa na to pomyslieť normálnym ľudským spôsobom. Človek sa tomu bráni ako malé decko: veď nevinného človeka nezabijú. A potom ten, ktorého zastrelili, vôbec nebol môj otec, bol to niekto iný. Na um zíde aj taká myšlienka, že človek nie je zviera a nezabije iného človeka. Môj pes nie je árijec, je to kríženec, no nikdy nepohrýzol žiadnu živú bytosť. O svojej mame nič neviem. O svojich sesterniciach, teda o vás, si dokážem sám sebe, nie však iným, nahovoriť toľko, že v takých podmienkach je to so životom dosť nanič, že žijete v koncentračnom tábore v Osvienčime. Ako na tom asi budú tvoji rodičia, bratia a sestry, o tých som nič nepočul…

Počuj, Miranda, lebo si mi, ako sama vieš, spomedzi bratancov a sesterníc najbližšia, ako si na tom? Žiješ, to som už povedal. Pamätáš si, isteže si pamätáš, a tvoja krásna mladšia sestrička si to všimla, keď si sa dala vyfotografovať práve iba pre mňa. Tam sa na mňa usmievaš. Len pomysli, jeden úsmev mi ukradol srdce: mám ťa pred očami ako živú. Stále na teba myslím – žijem v tvojej pálčivej vášni, ktorou sa krútiš pri tanci, a možno si ešte zatancujeme ako Cigáni, na plamienkoch: sľúb mi to, je to náš osud.

Píšem ti v tomto liste, hoci neviem, akého si ma pamätáš. Teba si pamätám ako živú ikonu, alebo sa pletiem, veď tak sa o ženách nerozpráva, azda… Keď sme si dali zbohom, tam v stohu sena, vedel som, že sa čoskoro stretneme znova, hoci som nedokázal povedať kde. Zakrátko do videnia, do skorého stretnutia, čoskoro ti napíšem, teda budem ti neprestajne posielať správy, aby si na mňa nezabudla, a keď sa ku mne vrátiš, mocne sa objímeme a znova budeme šťastní.

Ľúbim vás, malú Amandu a teba.

10. januára 1943, Jonas.“ 

 

 

„Keďže Cigáni sú v súčasnosti podľa našej ústavy fínski občania a ústava nerobí rozdiel vo veciach rasy, Nimismiesyhdistys (Združenie policajných veliteľov, ich zástupcov, exekútorov a žalobcov – pozn. prekl.) nemôže priamo predložiť návrh zákona na vyriešenie cigánskej otázky radikálnymi prostriedkami. V každom prípade združenie zastáva názor, že je priamo škodlivým pokusom, aspoň z dlhodobého pohľadu, rozpustiť tento neurčitý a prevažne zlými vlastnosťami vybavený národný prvok v našom národe.“

Fínsky policajný časopis: O Cigánoch. č. 20, 1942

 

KEĎ sa rany svetovej vojny zajazvili, Rómom odkázali: „Nepatríte medzi nás!“ Vylúčení z radov tých, ktorí sa pustili do práce na obnove, uvedomili si Cigáni, že ak im vôbec niečo zostáva, tak žobranie, ak chcú zostať nažive. So zmenami spoločenských štruktúr však neprinášalo úspech ani žobranie. Predstavitelia väčšinového obyvateľstva ukradli Cigánom aj túto poslednú formu obživy.

„Kedy nastala táto zmena?“ čudovala sa Miranda. „Sú súčasné moderné spoločnosti znášanlivejšie, je prenasledovanie menšie? No isteže, veď to dokonca zmizlo,“ zasmiala sa Miranda z celého srdca po prvý raz od začiatku rozhovoru. „Svet je taký dobrý, dnes už nijako netrpíme.“

„NAĎALEJ cítime Osvienčim, hoci sme slobodní […]. Utrpenie, ktorého hrôzu môžu nezúčastnení iba tušiť, pociťujeme ako skutočné a prítomné až dodnes. Mocná túžba po živote je dôvod, vďaka ktorému to moja rodina prestála a je schopná naďalej žiť v kontakte s väčšinovým obyvateľstvom. V pamäti to všetko znova prežívam, akoby sa to všetko odohralo iba včera. Nie som schopná zabudnúť, utrpenie žije ďalej v zlých nočných morách[…] Oni mi vzali všetko, čo som mala rada: nemala som už nijakú minulosť ani súčasnosť a ešte menej nádeje na zajtrajšok. Nestratili sme iba svoju rodinu, ale aj nositeľov a ochrancov našej kultúry. Je hrozné, že väčšinové obyvateľstvo o genocíde Cigánov tak dlho nevedelo.“

Keď sa vojna skončila, bola Ceija Stojková (1933 – 2003) z rakúskeho klanu Lovara , jej traja súrodenci, matka a teta jediní, kto prežil z veľkého rómskeho klanu. Výtvarníčka a hudobníčka Ceija Stojková publikovala niekoľko knižiek svojich spomienok z vojnového obdobia.

 

„Identita… to je veľmi komplexná vec. Tá moja má veľa rozličných stránok. Volám sa Ostalinda. Som Španielka a Mexičanka. Som teda Európanka… a Cigánka.“

Ostalinda, antropologička, právnička, ľudskoprávna aktivistka

„Moja mama bola prvá z dediny, kto šiel na univerzitu. Dnes má univerzitné vzdelanie 42 mojich príbuzných. Volám sa Katalin. Som Maďarka a som Rómka.“

Katalin, sociologička, filmárka, ľudskoprávna aktivistka

„V októbri 1992 sa rozbehli pogromy v celom Rumunsku. Keď som začula hlasy a búchanie na dvere, pomyslela som si, že mňa aj celú moju rodinu zavraždia. Mala som iba štrnásť. Volám sa Isabela. Som Rumunka a som Cigánka.“

Isabela, filologička, sociologička, ľudskoprávna aktivistka

 

PO skončení druhej svetovej vojny sa Miranda stretla s protivenstvami, zaplietla sa s Nemcami, v prípade potreby ich žiadala o pomoc. Ako protislužbu starnúca žena dovolila, aby ju využívali a kade-tade vláčili všelijakí bádatelia, na podujatiach organizovaných na univerzitách aj inde rozprávala o prenasledovaní a utrpení Cigánov počas druhej svetovej vojny.

Miranda vedela o cigánskych getách na Slovensku, predovšetkým vo východnej časti krajiny sa nachádzali dediny, ktoré boli celé cigánskymi getami. Aj ju však prekvapilo, že jej sestra prebýva v takom gete. Amanda to v listoch nikdy nespomenula. Historici tvrdia, že druhá svetová vojna predstavovala pre kočujúci národ tie najhoršie časy. Cigáni s týmto názorom nie vždy súhlasia.

 

„Východoeurópski Rómovia, ktorí prežili holokaust, sa dostali do poručníctva socializmu. Kto žil vo východnej Európe ako Róm, chápe, kto boli komunisti a čo nám urobili. Možno si pomyslíte, že preháňam, no po páde socializmu Cigáni pocítili viac protivenstiev a úzkosti ako za celé obdobie druhej svetovej vojny.“

 

ACH, AKO SOM PLAKAL

Žiaľ v mojej mysli,

smútok v hĺbke srdca,

moje rany sú rozjatrené.

Ach, ako som plakal

na studených prípeckoch noci

nad touto zlobou sveta.

Deti slnka plačú

na východných vozoch,

hrebene ázijských hôr

chcel som len milovať.

Dnes som kúpil čierne kučery,

na perzských trhoch predávajú hodváb.

Moji ľudia spievajú:

žriebä má zlaté kopytá.

Už sa rinú slzy mojej duše,

do úzkeho prúdu mojej matky,

smiali ste sa so mnou,

dávali ste svoje biedne mince,

kúpili ste si divadlo,

aj tamtých hráčov. 

V smútočnom sprievode kráčali

ženy v čiernych závojoch,

s rukou prosiacou o almužnu

vyžobrávali si slobodu,

aj tu tri razy.

Ach, ako som plakal

na studených prípeckoch noci,

ach, ako som plakal.

 
 

ČERVENÁ ZÁHRADA

Ešte by som si želal pamätať si ju

ešte by som si želal ponoriť sa

do záhrady tvojich vlasov

 

Ako tiché vodopády

tok červeného prúdu

červená záhrada

Priviazala si si stuhy do vlasov

ozdobné šnúrky do záhrady

svojich neposlušných vlasov

Ešte by som si želal pamäť si ju

chcel by som sa dotýkať

červenej záhrady

tvojich havraních vlasov

 

 

Život však odtiekol

červený ako krv

záhradou tvojich vlasov.

 

 
 

„Genocída Sintov a Rómov sa uskutočnila s rovnakou rasovou nenávisťou, s rovnakou plánovitosťou, rovnakým premysleným úsilím o absolútne vyhladenie ako masové vyvražďovanie Židov. Celé rodiny, od detí po starcov, systematicky vyvražďovali všade, kam siahal vplyv nacistov.“

Roman Herzog, niekdajší nemecký spolkový prezident, 16.3.1997

CIGÁNSKY SEN

Som na ceste naprieč časom snenia,

hrajte, chlapci, hrajte,

spievajte ženy s nimi, spievajte.

 

Ešte včera som mal dušu ako sen mladíka,

dnes je moja myseľ rozbúrená ako more,

radosť utiekla po ceste túžby s bratmi.

Som na ceste naprieč časom snenia,

hrajte, chlapci, hrajte,

spievajte ženy s nimi, spievajte.

Včera som spieval od srdca ako Cigán,

dnes mám hlas drsný ako hrdzavé železo,

sestry sa ponorili do noci spolu s búrkou.

Som na ceste naprieč časom snenia,

hrajte, chlapci, hrajte,

spievajte ženy s nimi, spievajte.

 

Včera som tancovala o dušu ako mladá nevesta,

dnes mám myseľ kyslú ako víno,

karavány sa stratili do temnej noci.